Ukradnutý odkaz Povstania

Protestná rezolúcia Mestskému zastupiteľstvu Žilina

Nad knihou poézie Pred ohnivým drakom

Sila vôle a súdržnosti

Tento krok mesta popudil najmä členov žilinského okresného výboru slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (OV SZPB). Následne poslali poslancom mestského zastupiteľstva i Národnej rade SR protestný list. Okrem iného v ňom píšu, že "odstránenie, resp. Premiestnenie reliéfu z Námestia Andreja Hlinku na perifériu mesta bez nášho vedomia je urážkou všetkých priamych účastníkov národnooslobodzovacieho boja vrátane účastníkov SNP".

Bronzový reliéf s rozmermi 7x2,5 metra, ktorý na balustráde nikomu dvadsaťjeden rokov neprekážal, demontovali 24. XI. t. r. O tomto kroku OV SZPB nikto neinformoval. V strachu, čo sa s ich pamätníkom bude diať, obvolávali kompetentných. Až po niekoľkých hodinách im viceprimátor Žiliny Milan Gavlák oznámil, že reliéf previezli na bôrický vojenský cintorín. Nikto sa nás na nič nepýtal. Pôvodný prísľub bol, že reliéf premiestnia len o niekoľko sto metrov ďalej do Sadu SNP. To by bolo pre nás rozhodne prijateľnejšie,- povedal tajomník OV SZPB Emil Kováčik. Premiestnenie reliéfu odsúhlasilo mestské zastupiteľstvo ešte vlani vo februári. Slotovi návrh prešiel najmä preto, že zo 45 poslancov zastupiteľstva je 40 za SNS a HZDS. Pri hlasovaní o inštalovaní umelecky bezcennej pamätnej tabule Jozefovi Tisovi dvíhali poslanci ruky ešte skôr, ako ich Slota vyzval. Pri obhajovaní svojho zámeru sa v tejto súvislosti pred novinármi vyjadril, že osobnosť Tisu a prvého slovenského štátu je dejinnou udalosťou, ktorú nemožno zvrátiť. Či možno zvrátiť dejinný význam SNP, sme sa nedozvedeli. Primátor nás neprijal. Namiesto reliéfu bude farské schody zdobiť pravdepodobne už od 20. decembra päť metrov vysoké súsošie sv. Cyrila a Metoda. Odliali ho z 1,5 tony bronzu v Kremnici. Mesto bude stáť asi 4,6 mil. Sk. Autorom súsošia je Žilinčan Ladislav Berák, ktorý v meste získal monopol na umelecké stvárnenie zaujímavých predkov na objednávku radnice.

Zároveň je žalobou za padlé obete počas II. svetovej vojny, medzi ktoré v našom regióne patria vojaci Sovietskej armády, pochovaní na Bôriku, francúzski bojovníci na Zvonici pri Strečne, beštiálne zavraždení občania Žiliny, pochovaní v Chrasti. Je žalobou za pozostalé siroty, vypálenú osadu Magale a vôbec za napáchané krivdy a zverstvá počas SNP. Tento svojvoľný, nehumánny čin možno pokladať za potupu a výhradu voči rozhodnutiu NR SR o uznaní 29. augusta ako štátneho sviatku v našej demokratickej Slovenskej republike.

Co / Národná rada SR
ÚR SZPB
Tlačová agentúra SR

Predsedníctvo OV SZPB v Žiline

Miestna organizácia SZPB č. 1. v Žiline poslala vo februári minulého roka list na ÚR SZPB o uznesení Mestského zastupiteľstva o odstránení reliéfu SNP v balustrády Farského kostola v Žiline. V liste podpísanom Ing. plk. v. v. Jurajom Velebírom sa okrem iného hovorí: "ak je naozaj nevyhnutné premiestnenie reliéfu na iné miesto, mala by byť dodržaná pôvodná dohoda, aby bol reliéf umiestený v Sade SNP."

ÚR SZPB už dňa 10. 3. 1999 napísala list primátorovi mesta Žiliny Jánovi Slotovi v ktorom protestuje proti rozhodnutiu Mestského zastupiteľstva, pretože znevažuje bojovníkov za slobodu slovenského národa a žiada primátora, aby sa neodstraňovali pomníky symbolizujúce svetlé stránky našich novodobých dejín. Žiaľ tento protest i ďalšie nepadli na úrodnú pôdu a žilinský magistrát si to urobil po svojom a nie veru prvý krát.DAGMAR ÚRADNÍKOVÁ.Pravda 1. XII. t.r. a redakcia Bojovník

Listujem v knihe poézie z pohnutých čias PRED OHNIVÝM DRAKOM zostavenej básnikom Emilom Boleslavom Lukáčom, ktorá vyšla v roku 1939. V čase, keď sa po návšteve dôverníka Adolfa Hitlera a neskoršieho kata českých ľudí, K. H. Franka, v Ružomberku tešila ľudácka smotánka priateľstvu a ochrane vodcu nemeckej ríše, slovenskí spisovatelia videli ďalej od nosa ako politici.

Toto je pár kvetov zo smutnej kytice pohnutých čias, zo zborníka ilustrovaného Štefanom Bednárom.

Po druhej svetovej vojne sme žili v izolácii a neraz sme nespáchali, že naše ideály sa rozchádzajú s praxou. Aj keď sme brojili proti nešvárom, väčšina z nás čakala, že sa chod udalostí zlepší a že hlasnejšia nespokojnosť s vládou by mohla vyvolať politickú krízu, ktorá by narušila rovnováhu síl v studenej vojne. Veď za jej chrbtom stáli tisíce horúcich atómových bômb.

Vianoce... Pre nedohľadný rad generácií ľudí v tých najrozličnejších kútoch sveta sú od nepamäti symbolom pokoja, mieru, lásky, hrejivej ľudskej súdržnosti. No zároveň pre mnohé z tých generácií bývalo ich ušľachtilé poslanie len nenaplneným snom pretkaným iskierkami túžby a nádeje. Tak ako aj v tie nazabudnuteľné Vianoce roku štyridsiateho štvrtého - keď radostný hlahol zvonov zvestujúcich narodenie Krista podfarbovalo vzdialené, ba miestami až priveľmi blízke dunenie kanónov hľadeli na prázdne stoličky tých, čo v tú chvíľu mrzli v neľútostných zasnežených horách či na frontoch a údery zvonov možno odbíjali posledné chvíle ich života.

Žiaľ, to "nekonečno" trvalo príliš krátko. Ledva sa pominul radostný ošiaľ zo skutočnosti mieru, ledva s zacelili najboľavejšie rany vojnou dogniavených krajín, tie vzletné bombastické slová o večnom mieri sa začali meniť na prázdne frázy s príchuťou blenu. Opäť začalo potvrdzovať svoju viac ako tisícročnú všeplatnosť staré latinské príslovie: "Civis pacem - para bellum" " hlásaj mier, pripravuj vojnu..."Pripomínalo, že mocní tohoto sveta sa po celé tie stáročia, ba tisícročia nepoučili a vari sa ani nemienia poučiť.

Ani u nás sa tá vytúžená demokracia a pokojný, bezpečný život všetkých ľudí príliš vysokého veku nedožili. Tú "horúcu" vojnu medzi mocnosťami čoskoro vystriedala "studená", ktorá však čoraz viac hrozila dosiahnuť bod varu a zaplaviť svet ničivým gejzírom ďalšej vojnovej katastrofy. Povojnový svet si víťazné mocnosti rozlomili ako koláč na dve polovice sféry vplyvu - a my sme sa, žiaľ, ocitli v tej druhej polovici načisto bez hrozienok...Čoskoro mnohí s bolestným rozčarovaním pocítili, že jednu perzekučnú drakonickú moc nahradila druhá. Opäť sa míňali roky, prichádzali Vianoce a prázdne stoličky pri rodinných stoloch nemo žalovali o osudoch tých, čo v preplnených väzniciach či táboroch nútených prác "skladali účty" vládnúcej moci za to, že v boji proti fašizmu kládli na oltár porobenej vlasti vlastné životy. Neskolila ich však nepriateľská guľka, milosrdne sa im vyhla smrť na frontoch a v povstaleckých horách. No o to bolestnejšie ich zasiahlo, že na nich tvrdo dopadla päsť tých, v ktorých čestnosť a spravodlivosť verili a aj za ich mierovú budúcnosť nezištne bojovali a trpeli. A teraz namiesto vďaky ich tá päsť na dlhé roky zrazila do ťažkého väzenia, ba nejedného z nich dovliekla až na šibenicu...

Aj toto chmúrne, potupné obdobie, konca ktorého sa mnohí nedožili sa pominulo, zostalo len nočnou norou pre tých, čo ho prežili a naliehavou výstrahou pre budúce generácie. Pootvorili sa brány demokracie a dusivé ovzdušie dlhých desaťročí vystriedal svieži, ľahšie dýchateľný vzduch. Zdalo sa, že ten "pokoj ľuďom dobrej vôle" si konečne natrvalo zasadne za stôl našej spoločnosti. No opäť to bolo zasa len zdanie, tak ako ten prvý radostný ošiaľ po víťaznom ukončení vojny. Opäť sa ľudia navidomoči nepoučili, opäť sa i v krajinách , kde ešte nevybledli spomienky na hrôzy fašizmu rozhárajú požiare ničivých vojnových konfliktov, opäť trpia a zomierajú tí najbezbrannejší. Pravda, u nás krv netečie potokami - iba občas sa zjaví dajaký ten pramienok prýštiaci z tiel obetí rasovej, národnostnej či náboženskej neznášanlivosti. Ibaže vždy, keď sa o niektorej dopočujem zíde mi na um, že aj každá veľrieka má svoj začiatok v drobných prameňoch. A obchádza ma úzkosť, aby sa tie pramienky nenávisti, zurčiace pod povrchom našej rozháranej spoločnosti, ktorá sa čoraz viac vzďaľuje od tej tak horlivo proklamovanej lásky k blížnemu, nerozrástli napokon v ničivú riavu....

Opäť sú tu Vianoce. Viem, nemáme veľa dôvodov vítať ich s radosťou, v bezstarostnej pohode. Ale ten ich príslovečný pokoj ľuďom dobrej vôle by nemal chýbať aspoň medzi tými najbližšími, v hrejivom spoločenstve domova a rodiny, či v kruhu priateľov a druhov. Aj keď na tom sviatočnom stole chýba všeličo, čo by sme chceli a si aj zaslúžili a čo sa nám čoraz viac stráca v sociálnej neistote a ekonomickej biede. Nezabúdajme však, že sila reťaze spočíva v sile jej najmenšieho ohnivka. Láska a súdržnosť sú rodné sestry nádeje a vôle prežiť. A v dnešných neľahkých časoch sú základom našej budúcnosti. Takže-nech s prvou štedrovečernou hviezdou vstúpi k vám pokoj a dôverná blízkosť ľudského tepla a porozumenia.Eva Richterová